Ahojte. Isto ste už všetci čítali príbeh o Cicke. Ja vám ho sem vkladám znova, ale tak ako ho ešte nepoznáte. Dúfam, že sa vám bude páčiť a píšte aj komentíky ;)
Lenča
Cica
Ahojte volám sa Bianka a porozprávam vám príbeh o mne, o mojich kamarátkach a o jednej mačke, ktorá prevrátila môj život hore nohami. Bol práve slnečný jesenný...
„Piatok! Konečne! Už som myslela, že sa ho nedožijem.“ štebotala som veselo mojím dvom priateľkám Dianke a Stele, keď sme sa vracali zo školy. „Žiadne bifľovačky, žiadny učitelia a hlavne vôbec, ale vôbec nijaké povinnosti.“ vymenovávala som veselo, ale zrazu som si všimla ako za mnou beží moja sestra Lea a jej kamarátka Silvia. Skúmavo som sa na ne dívala. Dobre som vedela, že moja sestra nebeží za mnou aby ma privítala a spýtala sa ma ako sa mi darilo v škole. Keď ona za mnou bežala znamenalo to, že buď niečo vyviedla alebo sa jej podarilo niečo “fascinujúce“ s čím sa mi musí pochváliť. „Čo chceš?“ spýtala som sa jej otrávene hneď ako ku mne dobehla. „Vieš čo sa stalo?“ spýtala sa ma veselo. „Nie ako to mám asi vedieť.“ Super to bude zas jeden z jej zážitkov. „No keď sme sa vracali zo školy...“
Bla, bla, bla mohla by to zrýchliť. „...no a v tých kríkoch bola mačka a nám jej bolo ľúto tak sme ju zobrali pred barák.“ dokončila a ja som vtom momente utrpela silný šok. „ČOŽE ste sem dovliekli!?“ mala som pocit, že odpadnem. „Mačku.“ zopakovala mi. Mačka patrí k zvieratám, ktoré ja nemusím a ešte k tomu túlava mačka, ktorá podľa mňa vlastní všetky choroby sveta. „Poďte sa na ňu pozrieť.“ povedala moja sestra a už bežala za tou mačkou nasledovaná mojimi kamarátkami. Ja som tam stála ako obarená. Po dlhej dobe som sa vybrala za nimi. Došli sme pred náš barák a môj pohľad spočinul na čiernej guče chlpov. Vtom sa na mňa pozreli dve žlté oči a ja som vyľakane cúvla dozadu, lebo som mala pocit, že už tým, že sa mňa pozrie sa môžem nakaziť. „Bože tá je zlatá.“ rozplývali sa moje kamarátky. Ja som na ňu kukala ako na hrozbu sveta. „Aj my si myslíme už sme jej spravili aj domček bude tu bývať s nami.“ skoro som dušu vypľula. „ČOŽE!?“ vyhŕkla som hystericky. Moja sestra sa na mňa nechápavo pozrela. „Čo je? Teba sa nepáči? Nechceš aby tu zostala?“ zrazu na mne spočinuli vyčítavé pohľady. Čo mám robiť? Ak poviem nie tak ma zjedia zaživa, ak poviem áno tak tu ten bacilonosič zostane a bude robiť problémy, ale na druhej strane možno odíde a vráti sa tam odkiaľ sa vzala, možno sa tu nebude cítiť dobre. „Nie prečo? Náhodou je zlatá.“ nahodila som veselý úsmev. „Dobre tak jej prosím ťa dones mlieko.“ Domov som prišla totálne vytočená, šľahla som tašku do kúta a išla som tej hlúpej mačke zohriať mlieko. Keď som sa vracala naspäť tak sa na mňa tá mačka pozrela takým víťazoslávnym pohľadom. Mala som chuť do nej hodiť to mlieko, ale namiesto toho som sa len usmiala a dala jej ho. Mačka sa naň skúmavo pozrela, prišla k nemu a stále naň civela. Liezlo mi to na nervy mala som to mlieko otráviť. Po dlhej dobe ho začala piť. „Fajn ja odchádzam.“ vyhlásila som a išla som sa vynervovať domov. Neskôr som sa vybrala za mojou kamarátkou Veronikou, ktorá bývala o dva baráky ďalej ako ja. Keď sme vyšli von vyrozprávala som jej o mačke, ktorú našla moja sestra s jej kamarátkou, ale zamlčala som jej to, že by som ju tu najradšej nevidela. „Aha Bia tvoja sestra a Silvia za nami bežia.“ ukázala na moju sestru a Silviu. Výborne ja som to vedela, že s tou mačkou budú len problémy veď kvôli čomu inému by už len za mnou bežali. „Mačička ušla.“ povedala vyľakane Silvia. Moja duša vtom momente skákala do výšky dvoch metrov, ale musím sa tváriť akože mi je to ľúto. „Och, to je škoda.“ vystríhala som smutnú grimasu. „Zajtra ju ideme hľadať nejdete s nami?“ spýtala sa Silvia. Rýchlo som chcela niečo namietnuť. „No viete mi už niečo má...“
„Jasné, že vám pomôžeme.“ skočila mi do reči Veronika. „Dobre tak zajtra ju pôjdeme pohľadať.“ povedala Lea. Vtom momente som sa mala chuť odstreliť, ale zas podľa mňa je už tá mačka na míle ďaleko takže ju už nenájdeme. Na druhý deň ráno sme sa ju vybrali hľadať. Najprv sme boli tam kde ju Lea a Silvia našli a potom sme blúdili všade možne. „Aj tak ju podľa mňa nenájdeme.“ vyhlásila som, keď sme sa rozdelili. „Prečo?“ spýtala sa Veronika. „No podľa mňa už je kdesi ďaleko a to je tak vždy, keď niečo hľadáš tak to nenájdeš, vždy sa to objaví v najmenej očakávanej situácii.“ dokončila som svoju teóriu sto percentne istá, že mačka je už za horami, za dolami. Zrazu som v kríkoch predo mnou zočila niečo čierne. Zbystrila som zrak a uvidela som dve žlté oči. „VEĎ TO JE ONA!“ vykríkla som na široké okolie a všetci okoloidúci sa na mňa pozreli ako na blázna. Ja som sa začala hlúpo smiať. „Idem zavolať Leu a Silviu.“ povedala Veronika. „Ale...ale možno to ani nieje ona.“ nechcela som aby tá mačka znovu bola pred naším barákom, ale Silvia už bežala po tie dve. Mačka sa na mňa zas pozrela tým jej víťazoslávnym pohľadom. Keby som mala brokovnicu tak ju namieste odstrelím. „Cicka kde si bola?“ Silvia ju šťastne zobrala na ruky a už s ňou odkráčala pred barák. Pred barákom sa strhla debata o tom ako sa mačka bude volať. „Čo tak Mica?“ navrhla Barbara.
„Nie to jej nepristane.“ povedala Dianka.
„A Mafia.“
„Tak to jej už tým dupľom nepristane.“
„Podľa jej bielej guličky na hrudi by sme ju mohlo volať Gulička, ale to je moc dlhé takže jej môžeme hovoriť Cica.“ ozvala som sa zrazu ja, začo by som si v tom momente najradšej strelila facku. „No vidíš Bianka ty si génius.“ povedala Silvia. „Tak to teda bude Cica.“ vyhlásila Veronika a Cica jej na súhlas zamňaukala. Večer som mala za úlohu doniesť Cici mlieko. Vyšla som von a položila som jej pred krabicu mlieko ona vyliezla z krabice a hodila na mňa zas ten víťazoslávny pohľad. „Nekukaj tak na mňa!“ osopila som sa na ňu. Vytáčalo ma, že som prehrala vojnu s mačkou. Cica len zamňaučala a začala piť mlieko. Neviem čo ma to napadlo, ale prvý krát za tú dobu čo je tu som ju pohladkala. Cica na mňa pozrela tento krát veselými očkami...
Cica už u nás bývala mesiac mnohý si ju obľúbili, ale boli tu aj taký čo by ju tu ako ja najradšej nevideli. Ja som sa od nej stále držala bokom. Nechcela som si pripustiť, že mi prirástla ku srdcu, ale to sa raz zmenilo. Ráno mi niekto klopal na dvere, išla som otvoriť a vo dverách stála Silvia. „Bianka niekto chce Cici ublížiť, bol tu akýsi chalan a naháňal Cicu s palicou v ruke, ale ona mu ušla. Neviem prečo, ale moc som sa na toho hrdinu čo jej chcel ublížiť naštvala. Vyletela som von ako taká akčná hrdinka a hľadala som toho týpka čo jej chcel ublížiť, no ten sa už dávno spakoval. „Cica!“ volala som na mačku, ktorá okamžite vyliezla spod auta a rýchlo utekala za nami div nám do náruče neskočila. Silvia ju zobrala a išla jej dať mlieko ja som sa pobrala domov. Poobede sme sa zišli pred barákom aj s ostatnými dievčatami a kuli sme plány. „A čo tak tu počkať na neho podľa mňa sa sem ešte vráti.“ povedala Sára. „Výborný nápad niekde sa tu skryjeme.“ pridala sa Barbara. Večer sme sa skryli za auto, pripadala som si dosť trápne asi som aj tak vyzerala. Náš chlapec nedal na seba dlho čakať. Večer prišiel aj s palicou v ruke až k Cicinej krabici, tá odtiaľ vybehla a on ju začal naháňať. Ja som sa vyrútila zo skrýše a ako parný stroj som letela za chalanom. „HEJ!“ vykríkla som naňho a ona sa na mňa otočil. „Čo jej robíš!?“ od hnevu sa mi až hlas triasol. „Ja nič.“ povedal čo ma absolútne dostalo. Prišla som k nemu a zobrala mu palicu. „Padaj odtiaľto!“ ozvali sa hlasy za mnou. Chlapec chtiac, nechtiac musel preč. „Ha! Tak mu treba.“ povedala Sára a škodoradostne sa naňho pozerala. Ja som podišla k Cici a asi prvý krát za život som zobrala mačku na ruky. No čo ľudia sa menia aj môj vzťah k mačkám sa od vtedy zmenil...
Dni utekali ako voda Cica sa tu zabývala a bola s nami šťastná. Vždy, keď sme išli do školy rozbehla sa za nami a išla nás odprevadiť, keď sme sa vracali vždy sa s nami išla privítať. Vždy keď lovila myši pred barákom sme ju pozorovali a keď niakú chytila povzbudzovali sme ju z plného hrdla tak sa niekedy stalo, že sa nás zľakla a myš pustila. Denno, denne sme sa o ňu starali a rozmaznávali sme ju. No stále tu boli prekážky, ktoré sme sa snažila prekonať, ale raz prišla jedna väčšia...
Keď som sa chystala pre Veroniku von rozbehli sa za mnou akési decká a tvrdili, že Cicu zobral niaky chlapec. Okamžite som vyhlásila poplach a už sme aj Cicu hľadali všade možne. Večer som sa musela ísť najesť. Bála som sa pomyslieť na to, že by sme ju už nikdy nenašli, ale niekto mi zrazu zaklopal na dvere. Otvorila som, vo dverách stála Stela. „Už vieme kde je.“ povedala. „Kde?“ vyhŕkla som. „V jednom bunkri tuná za cestou v tom lese. Ten bunker patrí niekomu menom Peter.“ Vyštartovali sme a už sme leteli ako super hrdinky do toho lesa. Stela presne vedela, kde ten bunker je, keď sme tam prišli uvideli sme krabicu, ktorá však bola prázdna. Nikde nič nebolo, keď sme sa vracali naspäť však na nás zakričalo jedno dievča. „Hej tá mačka bežala tadeto.“ povedalo a ukázalo smerom, kde bývame my. Rýchlo sme sa tam rozbehli, keď sme prišli na miesto Cica už bola v pivnici a nechcela odtiaľ vísť, čo ma dosť prekvapilo, lebo vždy keď sme na ňu volali vyšla.
Ďalší mesiac ubehol ako voda a s novým mesiacom prišlo aj niečo neočakávané. „Sprosté fľaše prečo sa ja vždy musím po ne trepať? Keby tá pivnica nebola aspoň tak ďaleko.“ frflala som pretože som musela do pivnice po sklenené fľašky, čo sa mi hneď z rána nechcelo. Odomkla som dvere a dostala som sa do miestnosti, kde bol pás očíslovaný drevených dverí. Odomkla som prvé dvierka, ktoré patrili nám a začala som vyťahovať fľaše. Poobzerala som sa po okolí a zrazu sa mi zazdalo, že z vedľajších dverí na mňa hľadia dve malé tigrované mačičky. Zaostrila som zrak ale nič tam nebolo. „Asi sa mi to len zdalo to preto lebo musím hneď z rána pomáhať.“ povedala som si sama pre seba. Vyšla som z našej malej pivnice a zamkla drevené dvierka. Pred tým než som odišla som sa ešte raz pre istotu pozrela do vedľajšej pivničky. Skoro som fľašky z rúk pustila, keď som zistila, že sú tam naozaj dve malé tigrované mačiatka. Pozerali na mňa nechápavo svojimi modrými očkami. „ÁÁÁ!“ namiesto toho aby som sa začala roztápať aké sú zlaté som začala vrieskať. Mačiatka dostali zo mňa šok a zaliezli, ja som ako vystrašený králik vybehla hore schodmi a od ľaku som ani pivnicu nezatvorila. Vbehla som do nášho bytu, hodila mame flašky na zem div sa nerozbili a vletela som do mojej izby. Obvolala som všetky dievčatá a tie už za desať minút čakali na mňa aj s kľúčmi od pivnice. Trasľavo som otvorila dvere pivnice a znovu som sa ocitla v miestnosti s malými pivničkami, kde na nás kukali malé mačiatka. „ÁÁÁ tie sú zlaté.“ moje kamošky sa išli roztopiť zatiaľ čo ja som riešila dilemu toho, kde ich dáme. Vtom vykukla z pivnice čierna mačka. „Cica to sú tvoje!“ povedala som obviňujúco. Tá na mňa zas vystrúhala ten jej víťazoslávny pohľad, za ktorý by som ju najradšej zaškrtila...
Dni plynuli ďalej a malé mačičky rástli. Dostali mená Wiki a Tigrík. Vždy, keď vyšli s pivnice von tak sme mali o zábavu postarané, lebo mačičky vyvádzali denno, denne lotroviny a privádzali nás aj svoju mamu do šialenstva, ale bolo s nimi aj kopec srandy. Vždy, keď sme tlieskali rukami malé mačiatka bežali za nami, veľmi často sa spolu radi hrávali to bola zas sranda ich sledovať, ale aj keď hnevali Cicu sme sa na nich smiali, lebo vždy, keď už išlo do tuhého a Cica sa prestávala kontrolovať nahodili svoje psie očká a všetko bolo odpustené. Keď podrástli darovali sme Wiki jednému dievčatku, ktoré už dlhšie túžilo po mačičke a Tigríka chlapcovi, ktorý ho zobral ku svojej babke. Ďalšie mesiace ubiehali a nastávali nové problémy, lebo niektorý sa s príchodom mačky ešte stále nezmierili. Boli to časy kedy sme sa v mnohých ľuďoch mi sklamali. Časy, keď Cica prestala mnohým ľuďom dôverovať. Nie všetci ju brali ako živého tvora, mnohý ju brali ako parazit, ktorého sa treba zbaviť. Raz sa Cicine ďalšie mačiatka narodili na zlom mieste. Len preto, že boli niektorým na obtiaž, len preto, že ich niekto bral ako hnusné smradľavé mačky prišli tieto bezbranné tvory o život. A to všetko len kvôli tomu, že sa narodili v inej pivnici, kde to niektorým nevyhovovala im bolo odoprené žiť. Život však išiel ďalej aj ten náš, aj ten Cicin ale raz sa jeden z tých životov navždy zastavil...
Zrovna som sa s Veronikou, Stelou, Sylviou a Leou vracala z krúžku, keď nám oproti bežalo úplne cudzie dievča. „Tá vaša mačička...niekto ju zrazil.“ vhŕkla so slzami v očiach. Rozbehli sme sa pred náš barák pod schody, kde Cica mala svoju krabicu. Bola tam už aj Sára a hrozne plakala z krabice bolo počuť bolestné mňaučanie. Podišla som bližšie a uvidela krvavá mačacie stopy. S trasúcimi rukami som odkryla krabicu a na to čo som uvidela nikdy nezabudnem. S hrôzou sa mi podlomili kolená. Z krabice na mňa pozerali dve žlté oči plné bolesti. Dívala som sa na jej nohu. Celú ju mala krvavú a vytŕčali jej z nej polámané kostičky. Po tvári mi začali stekať slzy. „Bia neplač musíme ju zobrať k veterinárovi.“ povedala Veronika. V rýchlosti som zobrala krabicu opatrne do nej položila Cicu a už sme bežali za veterinárom. „Tak ukážte ju.“ povedal veselo veterinár a pozrel Cicinu labku, zrazu však jeho úsmev zamrzol. „S tou labkou už nič nespravím...je mi ľúto...ale musíte ju dať utratiť.“ povedal vážne.
„NIE!“ vyhŕkla som. Veterinár na mňa smutne pozrel. „Je mi to naozaj ľúto, ale tá mačička bez jednej labky nemôže na ulici žiť.“
Po ordinácii sa ozval srdcervúci hlas všetkých dievčat, ktoré s nami boli. „Ak chcete môžete ísť von.“ povedal veterinár. Všetky vyšli von až na mňa a Silviu. Doktor zobral tú osudnú injekciu a pichol jej ju. Cica ako by vedela, čo príde sa posledný krát potrela na nás, no jej pohľad nebol vyčítaví, ale plný vďaky a šťastia a zrazu sa jej oči navždy zatvorili. „Cica?“ spýtala som sa ako taká naivka, ale odpovede sa mi nedostalo. Po tvári mi stiekla slza...jedna, dve...spomínala som na naše prvé stretnutie, na naše zážitky a prekážky. Zrazu to bolo všetko preč. „Pch, teraz už budú všetci šťastný. Však konečne je tá smradľavá mačka preč.“ povedala cez zaťaté zuby Sára, keď sme sa vracali naspäť. Jej slová sa mi vryli do duše a ja som vtedy po prvý krát pocítila veľký hnev voči tým, čo jej vždy chceli ublížiť...
Od toho dňa už prešiel rok a my sme sa dosť zmenili...
Hlavne ja, lebo mačky sa stali mojím najobľúbenejším zvieratkom. A moja nenávisť voči tým, čo Cicu nemuseli? Je fuč... nadosmrti by som sa na nich hnevať nemohla no až na pár výnimiek ako na chalana s palicou. A Peter, ktorý ju vtedy zobral? Asi mi neuveríte, ale sme s ním dobré kamarátky. Nakoniec sme zistili, že chcel len mačku na pritúlenie J...
A teraz by som sa ti Cica chcela poďakovať za všetko, čo si pre nás urobila, že si ma naučila odhodlane sa stavať prekážkam a hlavne sa ti chcem poďakovať za to, že si ma naučila láske k mačkám. Za toto všetky ti ja aj ostatné dievčatá ďakujeme. Dúfam, že sa ti v mačacom nebi aj s Murkom darí, že ťa už nič nebolí a že sa na nás zhora veselo dívaš.
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
