Moje stretnutie s ľuďmi

Autor: Lucka 

Ahojte volám sa Labka a rada by som vám porozprávala môj krátky príbeh. Všetko sa začalo cez jednu upršanú noc v kríkoch kde som sa narodila. Miesto sa mi moc nepáčilo ale čo narobím. Keďže som sa narodila jediná bola som dosť rozmaznaná. Bola som aj veľmi pekná čierna mačička s jednou labkou bielou. Žila som si tam s mamou v kľude až do mojich dvoch mesiacov, no potom sa všetko zmenilo. Mama chodievala každý večer na potulky aby nám zaobstarala jedlo. Bola to u nás rutina, že mama odišla a vždy ráno sa vrátila. Ale raz...

Mama sa vybrala na lov a ja som znovu zostala sama. Najprv som bola zalezená v kríkoch no potom mi tam začala byť zima, tak som sa vystrčila a začala sa hrať. Nevšimla som si však jedného decka čo prechádzalo okolo. Decko ku mne prišlo a zobralo ma na ruky, hrozne som sa zľakla. „MAMÝ“ kričala som. Dieťa ma po chvíľke pustilo na zem a ja som vbehla naspäť do kríkov. Dlhú dobu sa nič nedialo ale zrazu sa dieťa vrátilo, zas ma chytilo na ruky. „MAMÝ!“ začala som znovu kričať. No vtom ma dieťa položilo naspäť do kríkov, no nie na tú studenú zem ale do niakeho mäkkého a teplého pelechu. Vykukla som sa z toho papierového čuda a uvidela som to decko pred sebou. Bolo to dievča a veselo sa na mňa usmievalo. Potom pomaly prišlo ku mne a dalo mi vedľa pelecha misku s mliekom. Rýchlo som vyskočila z pelecha a začala ho piť. Dievča si ma ešte raz pohladkalo a odišlo preč. Ráno sa vrátila mama a ja som jej všetko vyrozprávala. Mama nevedela čo mi má na to povedať ale potom ma vyhrešila, že čo keby mi chcelo ublížiť. Po obede sa k nám dievča znovu vrátilo mne dala mlieko a mame akési mäso. Takto to chodilo celý mesiac, dievča k nám vždy poobede a na večer zavítalo, dalo nám najesť a pohralo sa s nami. No moja mama aj tak chodila na lov. Raz ráno sa rozhodla, že pôjde znovu na potulky. To sa ešte nestalo, že by ráno odo mňa odišla. Škemrala som ju aby nešla ale ona mi len povedala, že som už veľká a mala by som sa osamostatniť. Odišla preč a celé doobedie som ju nevidela. Po obede sa konečne vrátila. „Mamy!“ zakričala som na ňu a ona sa za mnou rozbehla. No musela prejsť cez cestu a to sa jej stalo osudným. Práve vtedy prechádzalo auto a mama si ho nevšimla... škripot kolies, zamňaučanie a ticho...

Auto prešlo ďalej a ja som ne ceste videla ležať mamu. Rýchlo som sa za ňou rozbehla. Vyzeralo, že je v poriadku, že iba spí...

„Mamy?“ spýtala som ale ona bola ticho.

„No tak mamy preber sa...“ nič.

„Mamy nenechávaj ma tu.“  rozplakala som sa. Ľahla som si k nej a hrozne sa rozmiaučala.

„Á mám ťa!“ ozvalo sa zrazu. Chytilo ma akési dievča, ktoré som nepoznala. „Ukáž aj ja ju chcem vidieť.“ ozvali sa jej kamarátky a začali ma naťahovať. „Au, nechajte ma, to bolí!“ kričala som. „Čo to s ňou robíte?“ ozvalo sa zrazu. Bolo to, to dievčatko čo za nami stále chodilo a za ňou boli jej kamarátky. Dievčatko sa pozrelo na moju mamu a potom zazrela na to hrozné dievčisko čo ma tak naťahovalo. „Okamžite ju pusť na zem!“ skríkla.

„Ani nápad ja som si ju našla je moja.“ povedalo dievčisko a chystalo sa so mnou utiecť, no to už bolo pri mne dievčatko a vytrhlo ma tomu dievčisku z rúk. „Ani nápad ona pôjde so mnou!“ povedalo dievčatko a vybralo sa so mnou preč. Prinieslo ma do akého si paneláka, kde bolo teplo. Vyšlo hore poschodím a otvorila dvere bytu...

Od tej udalosti uplynul už rok. Ja som sa udomácnila v novom domove, kde ma všetci s láskou a radosťou privítali. Teraz žijem medzi ľuďmi a som tu nesmierne šťastná...

Toto bol môj príbeh...

Príbeh túlavého mačiatka, ktoré vďačí za záchranu života ľuďom...