Príbeh dvoch sŕdc

Bola som mačiatko. Moja mama ma volala Elza. Mne osobne sa to moc nepáčilo, ale zvykla som si. Môj život bol dosť nudný. Vyrástla som, a hneď som sa vydala na potulky pretože moja mamička ma všetko naučila, čo potrebujem. Učila ma tiež, že nemám dôverovať ľuďom, no ja som im dôverovala. Teda, aspoň niektorým. Cestou som stretla rôznych kocúrov, až kým sa nezjavil môj vysnívaný. Bol to krásny ryšavý kocúr menom Garfield a patril ľuďom. Vždy sme spolu chodili popod autami a mali sme sa veľmi radi. Mali sme spolu aj deti, no nikdy sa na nás ani trochu nepodobali. Podobne ako my, keď sme vyrástli sa vyparili. Iba sem tam, sa ukázali. Boli sme spolu šťastná rodinka až kým sa nestalo toto: Išla som po ceste a zbadala som ho ako sa váľal s inou mačkou. Rozbehla som sa preč zo slzami v očiach a nechcela som ho už nikdy viac vidieť. Sadla som si do môjho úkrytu, teda do krabice ktorá bola neďaleko košov. Vedela som, že Garfield ma tam videl a určite sa ma išiel pokúsiť nájsť. Musela som teda odísť. Túlala som sa niekoľko dní a začal mi chýbať. Ale vedela som, že som ho stratila. No myslela som si zle pretože ma našiel. Neviem ako, ale hrozne sa vyhováral, vraj to bola iba mačka, čo bola veľmi smutná pretože jej kocúra prešlo auto. No nevidela som to tak. Znova som si zle myslela lebo som si myslela, že jej bolo smutno a chcela mi ho ukradnúť a rozveseliť sa. Plakala som po ďalšej chybe a Garfield mi utieral slzy a keď ma pohladil, mal úplne mokrú labku. ,,Myslím, že by sme sa mali niekam ukryť!“ navrhol Garfield pretože sa blížilo zotmenie a s ním aj chlad. Nuž, nemala som na výber a spolu sme sa vydali hľadať úkryt. Asi po piatich minútach hľadania sme ho našli. Bola to krásna, červená krabica ozdobená kvetmi. Tam sme prespali celú noc. No nebola obyčajná. Úplne sme sa udobrili, čiže sme spali na sebe, aby nám bolo teplejšie. Na druhý deň sme sa vydali na cestu domov, kam sme sa dostali a žili, až kým sme nezomreli.