Tento príbeh sa začína v januari na konci zimi. Bola som ešte len malé mačiatko keď sa začalo moje trápenie. Ludia sú zlý. Moje myslenie už asi nikto nezmení...

Bol chladný deň. Bola som ešte len mačiatko, malé bezbrané. Moja mama ma ešte len pomali začínala priúčať lovu. Jedného zasnezeného studeného dna nás chytili pytliaci. Moc si toho nepametám len viem, že mna strčili do malej uzkej zapáchajúcej klietky v kufre auta a moju mamu hodili do vreca z ktoreho potom začala tiecť krv. Vtedy som tomu nechápala, ale teraz uz rozumiem, zabili ju, zabili ju pre kožušinu. Keď sme už konečne prišli na určené miesto vytiahli ma s kufra, vošli sme do starého schátralého domu a vyhodili ma z klietky von do starej stuchnutej miestnosti ktorá smrdela po psovi. Bolela ma predna pravá labka. Možno bola zlomená. Ta bolesť bola nepopísatelna. Tak som len ležala na mieste kde ma vyhodili a skuvíňala. Bolo mi zle. Mala som hlad a smäd. Pokúsila som sa vstať no labka ma este stále bolela. Tak som len ležala a ležala niekolko hodin až som nakoniec zaspala.

Další deň

Keď som sa zobudila slnko už pomali zapadalo. Prespala som celý deň. Rany ma už síce bolely o čosi menej ale stale to ešte nebolo ono. Bola som velmi hladna a smädna, no nevládala som vstať. Prelezala som skoro celý den. Cítila som, že ak sa nedokážem postaviť skoro umriem. Mala som taký pocit prázdnoty, že som už ani nechcela žiť. Ležala som a dívala som sa do prázna. Klipkali mi oči, ale nezaspala som. Zrazu sa predomnou zjavil mamin duch, alebo som mala vydini? No proste sa zjavil a začal ma oblicovať a hovoril: - Nevzdávaj sa, žij, ja už žiť nemôžem ale ty ano. Urob mi radosť a nevzdávaj sa!...- Mama sa na mňa ticho pozrela a zmyzla. -Mami!- Zakričala som. Chcela som ju zastaviť, no už bola preč. Tak som len tak ležala dalej a premýšlala nad tím či to bola len halucinácia, alebo či to bolo naozaj a že či mám vstať a bojovať dalej alebo nie. V každom prípade som mala pocit, že mám mamu poslúchnuť a žiť dalej. Rozhodla som sa, že budem žiť. Však to bolo vlastne mamine posledné prianie... Pokúsila som sa vstať a ako zázrakom sa mi to podarilo. Všecko ma bolelo a pri každom kroku som cíťila ostrú bolesť. Prikrivkala som k miske a zacala jest stare už hádam aj skazené psie žrádlo a piť stuchnutú vodu. Voda bola studená a granule suché, no aj tak mi dokázali pridať aspon trochu sily. Keď som sa trochu najedla, lebo som nemohla zjesť všetko, však som si musela niečo nechať aj na neskôr lahla som si na staru smradlavú deku blízko jedla, aby som nemusela vela chodiť. Dýchalo sa mi stale ťažško a nevedela som čo so mnou bude dalej, ale zaspávala som už s lepším pocitom.

***

Ráno, keď som sa zobudila som našla pri sebe kus čerstného mäsa. Asi ho tam dal niekto s tích zlých ludí. Pomyslela som si. Vstávalo sa mi už omnoho lahšie ako keby mama svojimi lízancami ozdravila moju labku. Potom som sa najedla síce stále som mala obavu s toho či to neni otrávené. Nebolo, naopak bolo to mäso velmi dobrej kvality. - Asi nebude od nich...Určite by mi nedávali niečo takéto...to skor niečo staré a nechutne...- Prechádzala som sa po miestnosti rozmýšlajúc s kadial sa dostanem von, ale žiadnu cestu som nevidela. - Určite tu zomriem...- Povedala som sklesle a sadla som si. - Nie nezomrieš...- Povedal niekto. Bol to mačací hlas, no žiadnu mačku ani kocúra som na blízku nevidela. - Kto si? A kde si?- Spítala som sa obzerajúc po miestnosti. - Za tebou...- Otočila som sa. - Kto si a ako si sa sem dostal?- Postavila som sa a dala som sa do utočiacej pozície, pre prípad keby je to nepriatel. -Nemusíš sa ma báť, chodím sem už dlho...Byvam tu. Nechcel som sa ti ukazovať, aby si sa nenaplašila...Volam sa Kayhoku, znamená to polnoc..- Išiel smerom ku mne. - Ja viem čo to znamená a nepribližuj sa!...- Odskočila som dozadu no ked som dopadla moja labka to nevidrzala a ja som padla na zem. Prišiel ku mne. -A ako sa vlastne voláš?- Pozeral sa na mňa ako keby sa nič nestalo. - Volám sa Tsuki! Mesiac...keby náhodou nevieš! A povedala som nepribližuj sa!- Povedala som nahnevane a pokúšajúc sa vstať. -No dobre nemusíš tak kričať, tak teda odstúpim...Byť tebou, ale teraz nevstávam.- Odstúpil odomna a obdaleč odomňa si sadol stále ma sledujúc. - Ts! Nestaraj sa mi do toho sa nestaraj, budem si robiť čo chcem!- Povedala som, ale tento raz trochu tichšie. Pokúsila som sa vstat no V labke som pocítila tupú bolesť. -Jau!- Zakračala som. Usmial sa. - Hovoril som ti.- Povedal s pohŕdaním v hlase. - Nuž asi tu budeš musieť ešte ostať. No nevadí nezavadziaš mi tu....- Čo si o sebe vôbec myslí? Pomyslela som si a znovu som sa pokúsila vstať. S vypetím všetkích síl sa mi to podarilo a vstala som. -No, tuším niesi taká slabá ako som si myslel...- Povedal. Labky sa mi triasli, no stála som. -Tak vidíš! Dokázala som to! A teraz mi ukáž cestu von!- Zas som zakričala no nie moc hlasno. - Nie ešte nie až keď sa poriadne zotavíš, inač sa ti vonku niečo stane...- Povedal, vstal a odkráčal do jedného s kútov miestnosti. -Grrrrrrrrr.......No dobre....- Čo si ten kocúr o sebe myslí? Že ma tu môže len tak držať? No, ale v každom prípade ma asi pravdu, ešte niesom pripravená ísť von.