2.Kapitola

Kamarátka

Keď som sa ráno prebudila Murko už v krabici nebol. Pomaly som sa zviechala a vyšla som z krabice, bolo ráno videla som deti dvojnožcov ako sa kdesi ponáhľajú. Bála som sa ich preto som sa držala blízko pri krabici, no oni si ma nevšímali. ,,Murko, Cica ste tu?“ ozval sa zrazu niaky cudzí hlas. Obzrela som sa tým smerom a na moje prekvapenie tam stáli deti dvojnožcov a obzerali si ma. Veľmi som sa zľakla a ušla pod auto. ,,Bože chúďa videli ste ju? Veď je celá špinavá a premrznutá na kosť.“ zvolalo zrazu jedno z tých detí. ,,Donesiem jej mlieko.“ povedalo zrazu druhé.

,,Hlavne si švihni nech stihneme školu!“

,,Neboj hneď som naspäť.“

Po pár minútach prišlo to dieťa naspäť a videla som spod auta ako nalieva do troch misiek mlieko. Vtom som zbadala Murka ako k nej bežal a vyzeralo to, že chce vypiť všetky tie mlieka.

,,Na to zabudni Muro!!!!! Tam máš svoje JEDNO mlieko a tie dve sú pre Cicu a tú druhú mačičku.“ povedalo dievča, pohladkalo Mura a vybralo sa za ostatnými. ,,No tak vylez z pod toho auta oni ti nič nespravia.“ ozval sa zrazu Murko zas s tým svojím veselým bezstarostným hlasom.

,,Prepáč ale ja mám z dvojnožcov strach. Keď som u nich bývala boli na mňa zlý.“ odpovedala som mu trochu podráždene. ,,Hm.......ako myslíš ale vylez odtiaľ už sú preč a máš tu mlieko.“ povedal. Opatrne som odtiaľ vyliezla a vybrala som sa k jednej miske s mliekom. Mlieko bolo teplé tak ma aj zahrialo v tom chladnom počasí. Ako som pila prišla Cica a stále na mňa kukala. Bála som sa jej tak som sa od nej vzdialila. ,,Eh....no tak ja vás tu nechám sa....no môžete porozprávať a ja idem na potulky. Ahojte.“ povedal Muro a odišiel preč. Bezradne som sa za ním dívala, kým bol pri mne nemala som až taký strach ale teraz som podliehala panike. ,,Hm...takže sa už cítiš lepšie.“ povedala po chvíľke Cica ,,O-o-oveľa.“ vykoktala som zo seba ,,Tak ti to tu poukazujem.“ povedala a vybrala sa preč. Pomaly som ju nasledovala až teraz som mala možnosť si ju poriadne pozrieť bola čierna a na hrudi mala bielu guličku bola, odo mňa vetšia a oproti mne mi prišla veľmi pekná. Ja som bola čierno biela alebo skôr povedané čierno blatová a hrozne malá. Moje šedé očká sa z jej veľkými žltými lampašikovými očami nedali rovnať. ,,Hm...mohla by si mi povedať ako si sa dostala na ulicu nevyzeráš, že by si tu žila celý život.“ povedala a poriadne si ma premerala. Tak som jej povedala celý môj príbeh a na moje udivenie som sa dozvedela, že ani ona sa nenarodila na ulici. Rozprávala mi, že keď bola malá tak bývala u dvojnožcov, hovorila mi ako sa o ňu pekne starali a zrazu keď začala rásť všetko sa zmenilo....už jej nevenovali takú pozornosť, nestarali sa o ňu a jedného dňa sa ocitla na ulici, no ujali sa jej dievčatá, ktoré sa o ňu až doteraz starajú. ,,Takže sme na tom podobne.“ povedala som a pozrela som sa na ňu. ,,Asi áno a myslím, že preto keď máme podobnú minulosť mali by sme si pomáhať.“ povedala a usmiala sa na mňa. Zrazu som sa jej nebála ale namiesto toho preletela medzi nami iskrička priateľstva.