8.Kapitola
Z jedného problému do druhého
„Ty malá mrcha!“ zvrieskol a chcel mi tiež streliť no niekto ho odo mňa odhodil.
Pozrela som sa na môjho záchrancu. Z tmy sa vynoril čierny kocúr. „Muro.“ zašepkala som. „Vypadnite! A ak ešte niekoho z vás uvidím ako jej ubližujete nebudem mať zľutovanie.“ povedal a pozrel na nich vražedným pohľadom. „J...jasné...m...my ...sa o...ospravedlňujeme.“ povedali so strachom kocúri a zdrhli preč. Nemohla som uveriť vlastným očiam. „Summer?“ Muro sa postavil predo mňa a smutne my hľadel do očí. „Čo chceš?“ osopila som sa naňho. Možno vám teraz prídem ako mrcha, ale vážne som naňho bola veľmi naštvaná. „Ja...ja...ja... je mi to ľúto ja...“
„Áno bol a si hlupák, ktorý sa tak veľmi snažil získať Cicine srdce, že si, si nevšimol niekoho kto ťa tiež ľúbi.“ povedala som namosúrene. Muro sa na mňa nechápavo pozrel. „A kto je to.“ spýtal sa čo ma absolútne dostalo. „JA ty hlupák!“ vyhŕkla som a zase utiekla. Murko tam zostal prekvapene stáť a díval sa na mňa. Utekala som zase kdesi do neznáma so slzami v očiach. Bolo mi jedno kam bežím. Bežala som už dosť dlho až som sa konečne zastavila v niakom lese, ktorý...
„Však ja to tu nepoznám!“ vykríkla som hystericky. Pozrela som za seba, no cestu von som nevidela. Začala som blúdiť po lese sem a tam. Už ma pohlcovala fakt veľká panika. Bola som unavená, hladná a predovšetkým som sa nevedela z toho hlúpeho lesa dostať. „ÁÁÁ!“ zajačala som na široké okolie čo bola asi veľká chyba. Po mojom výkriku sa totiž ozval štekot psov. Nastražila som uši a zbystrila zrak. Než som sa stihla nazdať z húštia vybehli dva psy a valili sa priamo na mňa. „Do kelu!“ zvrieskla som a už som bežala čo mi labky stačili. Kľučkovala som medzi stromami len aby som sa psov striasla, ale tí sa nechceli vzdať. Vtom som uvidela zvalený kmeň predo mnou, rýchlo som sa k nemu rozbehla a preskočila ho. No namiesto toho aby som bežala ďalej som sa ku kmeňu pritlačila a čakala. Psy nenechali na seba dlho čakať. Preskočili kmeň a bežali ďalej. Super ale som ich dostala! Vybrala som sa úplne opačnou strannou ako psy a smiala sa na psoch akí sú len hlúpy a nechali sa takto prekabátiť, no smiech ma za chvíľu prešiel. Neviem ako je to možné ale tí psy vyleteli z krovísk, čo boli vedľa mňa, našťastie som stihla pred nimi ujsť. Bežala som bez prestávky už dosť dlho a psy boli stále za mnou. Od únavy som už ledva videla na cestu, už nevládzem...
Zrazu sa mi podlamujú nohy a padám na zem, viečka sa mi zatvárajú, prestávam vnímať okolitý svet...
Bude to vážne môj koniec?
Prepáčte, že to tak dlho trvalo ale teraz pred koncom školského roka nestíham (písomky) ospravedlňujem sa, že je ten príbeh taký krátky... nabudúce bude oveľa dlhší XD
superky
(Miška, 21. 5. 2008 14:52)