Další deň
Dá sa povedať, že mi už nič nieje. V pohodičke som vstala a šla sa najesť. Ten kocúr mi zas doniesol nový kus mäsa. Keď som sa najedla začala som hladať nejaký otvor von. Ale nič som nenašla. -Čudné.- Povedala som sklesle. - Čo je čudne?- Ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a pozrela som sa na Kayhoka. -Hm...Ale nič take dôležite...- Zaklamala som. -Naozaj? Ja myslím, že si hladala východ von....- Usmial sa lišiacky a začal mávať chvostom zo strany na stranu. Ako je možne, že vždy uhádne na čo myslím? Je to nejaký čudak....Ale je pekny....Hej! Na čo to myslím? -Hm...však ako myslíš....A inač...Ďakujem- Sadla som si a pozerala som sa na neho ako sedí na nejakých vreciach a tiež sa na mňa pozerá. -Za čo dakuješ?- Pozrel sa na mňa spítavo. -Za to, že sa o mňa staráš...- Začala som sa pozerať do zeme a mávať chvostom zo strany na stranu. - To je maličkosť. Nestojí to za reč.- Pozeral sa stale na mňa. -Neni to maličkosť, v lese by som si musela loviť sama...Nikto by sa o mňa nepostaral....- Stále som sa dívala na zem, no chvostom som už nevrtela. Vstal zoskočil s vriec a prišiel ku mne, - Prišiel som cez to male okienko hore....- povedal a potichu odkráčal. Sedela som ako obarena. Celý čas som mala východ pred sebou! Nemohla som uveriť tomu aká som sprostá. Začala som sa šplhať hore, no nebolo to až take lahké ako som si myslela. Stále som padala dole. To nieje možne! Budem tu musieť ešte ostať. Zosmikla som sa dole po poličke. Juj kde zas išiel? Začínam sa tu nudiť...Už aby prišiel. -No tááák!- Vykríkla som. -Kde tolko trčíš?- Hrobové ticho. Nikto nič. Zvláštne, zväčša sa ozval ked som ho spomenula...
Po hodine
Ešte stále neprišiel, asi na mňa zabudol. Zrazu som si všimla nejaky tieň ktorí ako keby preletel lučom svetla ktorí svietil cez okno. Zostala som ako obarena. To kdo tak ladne skočil? - Čo je?- Opital sa ma. -E? Nič...Len to bolo no skvele...nevedela som, že vieš tak dobre skakať....- Ostala som v rozpakoch a divala som sa do zeme. Cítila som sa trápne. -Je ešte vela vecí, čo o mne nevieš...- Odpovedal mi zretelne a strucne. Odkráčal do svojho kúta a tam si sadol. Oblizoval si labku, no zároveň sledoval čo robim. Sadla som si a sledovala ako sa líže. - Nemusíš sa na mňa stále dívať neublížim ti.- Povedal mi a lízal si labku dalej. Pozrela som sa lepšie, aby som vedela prečo si tu labku stále líže a uvidela som na jeho labke krv. - Ty si zranení!- Vykríkla som a pribehla som k nemu. -To nič nieje- Odpovedal lahostajne a lízal si labku dalej. -Čo sa ti stalo? Nemal by si tak skákať! Ostaneš tu a ja sa o teba budem starať. Je čas aby som svoj život prebrala do vlastných labiek!- Povedala som rozhodne. -Ale nie to nezvládnes. niesi ešte pripravena!- Toto bolo prvý raz čo som ho videla zúfaleho, síce to skríval pod rozhodnosťou. - Nie ja pôjdem!- Nedokázal ma odradiť. Aj mama o mne hovorila že som paličatá. Vraj som to zdedila po otcovy. Ale ja neviem, nikdy som ho nepoznala. Zomrel ešte predtím než som sa narodila. Mama mi povedala , že ho zabili pytliaci. Ah...aspoň sú už spolu. -Nie nepôjdeš! Veď sa ani nedokážeš s tadialto dostať!- Ako vie, že sa neviem s tadialto dostať? Sledoval ma snáď? - Ako vieš? Možno viem!- Prižmúrila som oči, ale dívala som sa stále do tých jeho. -Viem, lebo inač by si tu už nebola. Ostaneš tu! To nevadí, že som zranení na labke a chrpte...Ostaneš tu!- Vydela som, že je zúfalí. -Nie pôjdem, neboj zvladnem to.- Pousmiala som sa. Neviem, či to zvládnem...ale budem musieť! Musím byť silná! Natiahla som sa, prišla som k poličke, pozbierala som všetky sily a začala som skákať hore. Už som mala pred sebou poslednú, ale som sa zle odrazila a padla som dole. Naštastie som dopadla na všetky štyri. Od sa len na mňa pozeral a bolo vidieť, že sa o mňa bojí. -Neboj, ja to zvládnem.- Povedala som, zadržajúc bolesť. -Je to vysoko ale zvládnem to!- Otriasla som sa a zas som sa dala do skákania. Skákala som ovela ladnejšie ako predtím. Mala som pocit, že lietam a to ma bavilo. Dodávalo mi to pocit štastie a volnosti. Ani som si neuvedomila ako a bola som už vonku. Pozrela som sa ešte na neho a naše pohlady sa stretli. Chvílku sme tak zostali. Potom som odcúvala dozadu, otočila som sa a rozhliadla som sa po krajine. Krajinu tvorila lúka pri nej bol les a polná cesta. Boli sme na nejakom kopci alebo vyvýšenine, lebo bol perfektný vyhlad na mesto v pozadí. Nádhera! No ale mala by som ísť na lov. Dúfam, že to zvládnem. Musím! Keď som už došla až sem tak to určite zvládnem, len si musím spomenúť na to ako ma to učila mama. Hm...musím si vyhliadnuť obeť pomali sa k nej priplížiť, nahánať ju a potom použiť skok zo zálohy. Vošla som do lesa a potichu som sa plížila, aby som nevyplašila moznú korišť poblíž. Po chvílke som uvidela v pozadí mladého zajaca. Bol zranení. Priplížila soms a k nemu zozadu, rozbehla som sa a skocila som. Vedela som, že na zajaca asi nemám. Neviem ako by som ho mohla zabiť ale za pokus nič nedám. Tak som to vyskúšala. Rýchlo som sa mu zahrízla do krku a dúfala, že ho to zabije. Našťastie bol zranený a nemohol sa brániť. Určiťe sa chytil do nejakej pasce a potom sa z nej horko ťažško dostal. No nezaťažovala som sa tím. Môj ciel bol chytiť nejaké zviera. O iné som sa nestarala. Po chvílke zápasu, lebo síce bol zajac zranení a nemohol sa brániť snažil sa ma striasť som ho predca len zabila. Moja prvá korisť. Bola som na seba hrdá.Konečne som sa stala nezávislou mačkou. Ták a teraz už ho len odtiahnuť. Chytila som ho za jednu zo zadných nôh a tahala som ho po zemi až k tomu starému domu. Keď som už bola pri okne obišla som ho a hlavou som ho potlačila dolu. Počula som ho spadnúť dolu. Pozrela som sa, že či tam Kayhoku ešte je a či som toho zajaca náhodou nehodila na neho. Bol tam a nič sa mu nestalo, našťastie. Zoskákala som po poličke dole tak ladne ako sa dalo. Keď už som bola dole ponaťahovala som sa a lahla som si pri Kayhoka. -Vidíš? Tak sa mi to nakoniec podarilo! A ty si mi neveril...- Povedala som oddychujúc a dívajúc sa na neho. - Veril som ti, len....- Povedal ticho a dívajúc sa do zeme. -Len čo?- Opítala som sa zvedavo. Určite sa o mňa bál. -Bál som sa o teba.- Bingo! Vedela som to! -Hm...Veď aj ja som sa bála o teba keď si bol preč a aj teraz keď som bola ja preč....Niesi hladný?- Zas som sa natiahla. Pohodila som chvostom. - No, mala by si si dať prvá, ty si bola na love....- Pozrel sa na mňa a potom zas na zem. -Nie, ja niesom hladna kludne si daj...Nenechaj sa núkať.- 3ak som vlastne šla na lov len za teba...Vstal a začal si trhať kusi mäsa zo zajaca. Keď sa najedol lahol si pri mňa. Po chvílke zaspal, no ja som spať nemohla. Tak som dávala pozor a strážila dokedy som nezaspala.
Dá sa povedať, že mi už nič nieje. V pohodičke som vstala a šla sa najesť. Ten kocúr mi zas doniesol nový kus mäsa. Keď som sa najedla začala som hladať nejaký otvor von. Ale nič som nenašla. -Čudné.- Povedala som sklesle. - Čo je čudne?- Ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a pozrela som sa na Kayhoka. -Hm...Ale nič take dôležite...- Zaklamala som. -Naozaj? Ja myslím, že si hladala východ von....- Usmial sa lišiacky a začal mávať chvostom zo strany na stranu. Ako je možne, že vždy uhádne na čo myslím? Je to nejaký čudak....Ale je pekny....Hej! Na čo to myslím? -Hm...však ako myslíš....A inač...Ďakujem- Sadla som si a pozerala som sa na neho ako sedí na nejakých vreciach a tiež sa na mňa pozerá. -Za čo dakuješ?- Pozrel sa na mňa spítavo. -Za to, že sa o mňa staráš...- Začala som sa pozerať do zeme a mávať chvostom zo strany na stranu. - To je maličkosť. Nestojí to za reč.- Pozeral sa stale na mňa. -Neni to maličkosť, v lese by som si musela loviť sama...Nikto by sa o mňa nepostaral....- Stále som sa dívala na zem, no chvostom som už nevrtela. Vstal zoskočil s vriec a prišiel ku mne, - Prišiel som cez to male okienko hore....- povedal a potichu odkráčal. Sedela som ako obarena. Celý čas som mala východ pred sebou! Nemohla som uveriť tomu aká som sprostá. Začala som sa šplhať hore, no nebolo to až take lahké ako som si myslela. Stále som padala dole. To nieje možne! Budem tu musieť ešte ostať. Zosmikla som sa dole po poličke. Juj kde zas išiel? Začínam sa tu nudiť...Už aby prišiel. -No tááák!- Vykríkla som. -Kde tolko trčíš?- Hrobové ticho. Nikto nič. Zvláštne, zväčša sa ozval ked som ho spomenula...
Po hodine
Ešte stále neprišiel, asi na mňa zabudol. Zrazu som si všimla nejaky tieň ktorí ako keby preletel lučom svetla ktorí svietil cez okno. Zostala som ako obarena. To kdo tak ladne skočil? - Čo je?- Opital sa ma. -E? Nič...Len to bolo no skvele...nevedela som, že vieš tak dobre skakať....- Ostala som v rozpakoch a divala som sa do zeme. Cítila som sa trápne. -Je ešte vela vecí, čo o mne nevieš...- Odpovedal mi zretelne a strucne. Odkráčal do svojho kúta a tam si sadol. Oblizoval si labku, no zároveň sledoval čo robim. Sadla som si a sledovala ako sa líže. - Nemusíš sa na mňa stále dívať neublížim ti.- Povedal mi a lízal si labku dalej. Pozrela som sa lepšie, aby som vedela prečo si tu labku stále líže a uvidela som na jeho labke krv. - Ty si zranení!- Vykríkla som a pribehla som k nemu. -To nič nieje- Odpovedal lahostajne a lízal si labku dalej. -Čo sa ti stalo? Nemal by si tak skákať! Ostaneš tu a ja sa o teba budem starať. Je čas aby som svoj život prebrala do vlastných labiek!- Povedala som rozhodne. -Ale nie to nezvládnes. niesi ešte pripravena!- Toto bolo prvý raz čo som ho videla zúfaleho, síce to skríval pod rozhodnosťou. - Nie ja pôjdem!- Nedokázal ma odradiť. Aj mama o mne hovorila že som paličatá. Vraj som to zdedila po otcovy. Ale ja neviem, nikdy som ho nepoznala. Zomrel ešte predtím než som sa narodila. Mama mi povedala , že ho zabili pytliaci. Ah...aspoň sú už spolu. -Nie nepôjdeš! Veď sa ani nedokážeš s tadialto dostať!- Ako vie, že sa neviem s tadialto dostať? Sledoval ma snáď? - Ako vieš? Možno viem!- Prižmúrila som oči, ale dívala som sa stále do tých jeho. -Viem, lebo inač by si tu už nebola. Ostaneš tu! To nevadí, že som zranení na labke a chrpte...Ostaneš tu!- Vydela som, že je zúfalí. -Nie pôjdem, neboj zvladnem to.- Pousmiala som sa. Neviem, či to zvládnem...ale budem musieť! Musím byť silná! Natiahla som sa, prišla som k poličke, pozbierala som všetky sily a začala som skákať hore. Už som mala pred sebou poslednú, ale som sa zle odrazila a padla som dole. Naštastie som dopadla na všetky štyri. Od sa len na mňa pozeral a bolo vidieť, že sa o mňa bojí. -Neboj, ja to zvládnem.- Povedala som, zadržajúc bolesť. -Je to vysoko ale zvládnem to!- Otriasla som sa a zas som sa dala do skákania. Skákala som ovela ladnejšie ako predtím. Mala som pocit, že lietam a to ma bavilo. Dodávalo mi to pocit štastie a volnosti. Ani som si neuvedomila ako a bola som už vonku. Pozrela som sa ešte na neho a naše pohlady sa stretli. Chvílku sme tak zostali. Potom som odcúvala dozadu, otočila som sa a rozhliadla som sa po krajine. Krajinu tvorila lúka pri nej bol les a polná cesta. Boli sme na nejakom kopci alebo vyvýšenine, lebo bol perfektný vyhlad na mesto v pozadí. Nádhera! No ale mala by som ísť na lov. Dúfam, že to zvládnem. Musím! Keď som už došla až sem tak to určite zvládnem, len si musím spomenúť na to ako ma to učila mama. Hm...musím si vyhliadnuť obeť pomali sa k nej priplížiť, nahánať ju a potom použiť skok zo zálohy. Vošla som do lesa a potichu som sa plížila, aby som nevyplašila moznú korišť poblíž. Po chvílke som uvidela v pozadí mladého zajaca. Bol zranení. Priplížila soms a k nemu zozadu, rozbehla som sa a skocila som. Vedela som, že na zajaca asi nemám. Neviem ako by som ho mohla zabiť ale za pokus nič nedám. Tak som to vyskúšala. Rýchlo som sa mu zahrízla do krku a dúfala, že ho to zabije. Našťastie bol zranený a nemohol sa brániť. Určiťe sa chytil do nejakej pasce a potom sa z nej horko ťažško dostal. No nezaťažovala som sa tím. Môj ciel bol chytiť nejaké zviera. O iné som sa nestarala. Po chvílke zápasu, lebo síce bol zajac zranení a nemohol sa brániť snažil sa ma striasť som ho predca len zabila. Moja prvá korisť. Bola som na seba hrdá.Konečne som sa stala nezávislou mačkou. Ták a teraz už ho len odtiahnuť. Chytila som ho za jednu zo zadných nôh a tahala som ho po zemi až k tomu starému domu. Keď som už bola pri okne obišla som ho a hlavou som ho potlačila dolu. Počula som ho spadnúť dolu. Pozrela som sa, že či tam Kayhoku ešte je a či som toho zajaca náhodou nehodila na neho. Bol tam a nič sa mu nestalo, našťastie. Zoskákala som po poličke dole tak ladne ako sa dalo. Keď už som bola dole ponaťahovala som sa a lahla som si pri Kayhoka. -Vidíš? Tak sa mi to nakoniec podarilo! A ty si mi neveril...- Povedala som oddychujúc a dívajúc sa na neho. - Veril som ti, len....- Povedal ticho a dívajúc sa do zeme. -Len čo?- Opítala som sa zvedavo. Určite sa o mňa bál. -Bál som sa o teba.- Bingo! Vedela som to! -Hm...Veď aj ja som sa bála o teba keď si bol preč a aj teraz keď som bola ja preč....Niesi hladný?- Zas som sa natiahla. Pohodila som chvostom. - No, mala by si si dať prvá, ty si bola na love....- Pozrel sa na mňa a potom zas na zem. -Nie, ja niesom hladna kludne si daj...Nenechaj sa núkať.- 3ak som vlastne šla na lov len za teba...Vstal a začal si trhať kusi mäsa zo zajaca. Keď sa najedol lahol si pri mňa. Po chvílke zaspal, no ja som spať nemohla. Tak som dávala pozor a strážila dokedy som nezaspala.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
